Biblia

• Sk 2:41-47 Tí, čo prijali jeho slovo, boli pokrstení a v ten deň sa pridalo k nim asi tritisíc duší. ⁴² Neustále sa venovali učeniu apoštolov, bratskému spoločenstvu, lámaniu chleba a modlitbám. ⁴³ Všetkých sa zmocňovala bázeň, lebo prostredníctvom apoštolov sa dialo veľa zázrakov a znamení. ⁴⁴ Všetci, čo uverili, boli pospolu a mali všetko spoločné. ⁴⁵ Predávali svoje pozemky a majetky a rozdeľovali z toho všetkým podľa toho, koľko kto potreboval. ⁴⁶ Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a spoločne jedávali pokrm s radosťou a úprimným srdcom. ⁴⁷ Chválili Boha a tešili sa priazni celého ľudu. A Pán deň čo deň pridával k ich spoločenstvu tých, ktorí mali byť spasení.

• 1Kor 12:12-20 Tak totiž ako je jedno telo a má mnoho údov, a všetky údy tela, hoci je ich mnoho, tvoria jedno telo, tak aj Kristus. ¹³ Veď my všetci sme boli pokrstení jedným Duchom v jedno telo, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní; a všetci sme boli napojení jedným Duchom.¹⁴ Lebo telo nie je jeden úd, ale mnoho údov. ¹⁵ Keby noha povedala: „Pretože nie som ruka, nie som z tela!“, či zato nepatrí k telu? ¹⁶ A keby ucho povedalo: „Keďže nie som oko, nie som z tela!“, či zato nepatrí k telu? ¹⁷ Keby bolo celé telo len okom, kde by bol sluch? A keby bolo celé sluchom, kde by bol čuch? ¹⁸ Ale Boh usporiadal údy v tele, každý jeden z nich, tak, ako chcel. ¹⁹ Keby však boli všetky údy jedným údom, kde by bolo telo? ²⁰ Takto je teda mnoho údov, a predsa jedno telo.

• Rim 12:4-5 Lebo ako v jednom tele máme mnoho údov, ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť, tak sme mnohí jedno telo v Kristovi, ale jednotlivo sme si navzájom údmi.

• 1Jn 1:7 Ale ak chodíme vo svetle, ako on je vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou a krv Ježiša, jeho Syna, nás očisťuje od každého hriechu.

• Gal 6:2 Neste si navzájom bremená, a tak naplníte Kristov zákon.

• Mt 18:20 Lebo kde sú zhromaždení dvaja alebo traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi.

Katechizmus katolíckej cirkvi

• 899 Iniciatíva kresťanských laikov je osobitne potrebná, keď treba zistiť a vynájsť prostriedky na to, aby požiadavky kresťanského učenia a života prenikli do sociálnych, politických a ekonomických skutočností. Táto iniciatíva je normálnou súčasťou života Cirkvi: „Veriaci v Krista a konkrétnejšie laici stoja v prvej línii života Cirkvi. Ich prostredníctvom je Cirkev životným princípom ľudskej spoločnosti. Preto si majú najmä oni stále jasnejšie uvedomovať že nielen patria do Cirkvi, ale že sú Cirkvou, to jest spoločenstvom veriacich v Krista na svete pod vedením spoločnej hlavy, totiž rímskeho pápeža, a biskupov v spoločenstve s ním. Oni sú Cirkev.“

• 900 Keďže laikom, tak ako všetkým veriacim v Krista, je na základe krstu a birmovania od Boha zverený apoštolát, (863) majú povinnosť a právo jednotlivo, ako aj v združeniach pracovať na tom, aby všetci ľudia na celom svete poznali a prijali Božie posolstvo spásy. Táto povinnosť je ešte naliehavejšia vtedy, keď ľudia iba ich prostredníctvom môžu počuť evanjelium a poznať Ježiša Krista. Činnosť laikov v cirkevných spoločenstvách je taká potrebná, že bez nej apoštolát duchovných pastierov nemôže vo väčšine prípadov dosiahnuť svoj plný účinok.

• 904 „Kristus… vykonáva svoj prorocký úrad… (785) nielen prostredníctvom hierarchie…, ale aj prostredníctvom laikov, a preto ich ustanovuje za svedkov a vybavuje ich zmyslom pre vieru a milosťou slova.“ (92)„Vyučovanie…, ktoré vedie k obráteniu na vieru…, môže byť úlohou každého kazateľa, ba i každého veriaceho“

• 905 Laici plnia svoje prorocké poslanie aj evanjelizáciou, „čiže hlásaním Krista svedectvom života, ako aj slovom“. (2044) U laikov „táto evanjelizácia… nadobúda špecifický ráz a osobitnú účinnosť preto, že sa vykonáva v bežných životných podmienkach.“ „Ale takýto apoštolát nespočíva len vo svedectve života. Pravý apoštol hľadá príležitosti ohlasovať Krista aj slovami tak neveriacim…, ako aj veriacim.“

• 910 „Laici… sa tiež môžu cítiť povolaní alebo sú povolaní spolupracovať s duchovnými pastiermi v službe cirkevnému spoločenstvu na jeho raste a životnosti tým, že vykonávajú najrozličnejšie služby (799) podľa milosti a chariziem, ktoré im Pán bude chcieť udeliť.“

Lumen Gentium – Dogmatická konštitúcia o Cirkvi

• Laici teda, tak ako majú z Božej láskavosti za brata Krista, ktorý – hoci je Pánom všetkého – prišiel slúžiť, a nie dať sa obsluhovať (porov. Mt 20, 28), takisto majú za bratov tých, ktorí konajú posvätnú službu a v Kristovom mene vyučujú, posväcujú, vedú Božiu rodinu a starajú sa o ňu, aby všetci plnili nové prikázanie lásky. O tomto vzťahu krásne hovorí sv. Augustín: „Hoci sa ma zmocňuje strach, že som pre vás, zároveň ma teší, že som spolu s vami. Pre vás som totiž ako biskup, ale spolu s vami som kresťanom. Tamto sa volá povinnosť, toto milosť. Tamto je nebezpečné, toto spasiteľné.“112

Apoštolát laikov

• 33. Laici, združení do Božieho ľudu a včlenení do jediného Kristovho tela pod jedinou hlavou, sú všetci bez rozdielu povolaní, aby ako živé údy všetkými silami, ktoré dostali z dobrodenia Stvoriteľa a z milosti Vykupiteľa, napomáhali stály rast Cirkvi vo svätosti.

• Popri tomto apoštoláte, ktorý sa týka všetkých veriacich v Krista bez výnimky, laici môžu byť rozličným spôsobom pozvaní aj bezprostrednejšie apoštolsky spolupracovať s hierarchiou,114 podobne ako tí muži a ženy, ktorí pomáhali apoštolovi Pavlovi pri hlásaní evanjelia, veľa sa namáhajúc v Pánovi (porov. Flp 4, 3; Rim 16, 3 a nasl.). Okrem toho majú schopnosti, na ktorých základe ich hierarchia môže prijať do niektorých cirkevných funkcií s duchovným poslaním. Slovom, na všetkých laikov dolieha vznešená povinnosť pracovať na tom, aby Boží plán spásy čoraz väčšmi zasahoval všetkých ľudí všetkých čias na celej zemi. Nech sa im preto všade umožní, aby aj oni, podľa svojich síl a podľa požiadaviek doby, mali aktívnu účasť na spásonosnom diele Cirkvi.

Účasť laikov na všeobecnom kňazstve a kulte

• 34. Keďže najvyšší a večný kňaz Ježiš Kristus chce aj prostredníctvom laikov pokračovať vo svojom svedectve a vo svojej službe, oživuje ich svojím Duchom a neprestajne ich pobáda do každého dobrého a dokonalého diela.
  Ako ich totiž úzko spája so svojím životom a poslaním, tak im dáva možnosť zúčastniť sa aj na svojom kňazskom úrade, aby konali duchovné bohoslužby, na slávu Božiu a na spásu ľudí. Keďže laici sú zasvätení Kristovi a pomazaní Duchom Svätým, sú obdivuhodne povolaní a uspôsobení, aby sa v nich rodilo čoraz hojnejšie ovocie Ducha. Lebo všetky ich skutky, modlitby a apoštolské podujatia, manželský a rodinný život, každodenná práca, duševné i telesné zotavovanie, ak sa konajú v Duchu, ba aj životné ťažkosti, ak sa trpezlivo znášajú, stávajú sa „duchovnými obetami, príjemnými Bohu skrze Ježiša Krista“ (1 Pt 2, 5), ktoré pri slávení Eucharistie nábožne prinášame Otcovi spolu s obetou Pánovho tela. Takto aj laici zasväcujú Bohu sám svet tým, že si ako ctitelia Boha všade sväto počínajú.

Prorocké poslanie a svedectvo

• 35. Kristus, veľký prorok, ktorý hlásal Otcovo kráľovstvo svedectvom života a silou slova, vykonáva svoj prorocký úrad, kým sa nezjaví v plnej sláve, nielen prostredníctvom hierarchie, ktorá učí v jeho mene a jeho mocou, ale aj prostredníctvom laikov, a preto ich ustanovuje za svedkov a vybavuje ich zmyslom pre vieru a milosťou slova (porov. Sk 2, 17 – 18; Zjv 19, 10), aby sila evanjelia zažiarila v každodennom rodinnom a spoločenskom živote. Sami si počínajú ako synovia prisľúbenia, ak pevní vo viere a nádeji, využívajú prítomný čas (porov. Ef 5, 16; Kol 4, 5) a trpezlivo očakávajú budúcu slávu (porov. Rim 8, 25). Nech však túto nádej neskrývajú v hĺbkach duše, ale nech ju prejavujú aj prostredníctvom štruktúr civilného života, ustavičnou konverziou a bojom „s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach“ (Ef 6, 12).
  Ako sú sviatosti Nového zákona udržujúce život a apoštolát veriacich predobrazom nového neba a novej zeme (porov. Zjv 21, 1), tak isto sa laici stávajú významnými hlásateľmi viery v to, čo dúfame (porov. Hebr 11, 1), ak so životom podľa viery spájajú neochvejné vyznávanie viery. Táto evanjelizácia alebo ohlasovanie Krista svedectvom vlastného života i živým slovom nadobúda špecifický ráz a osobitnú účinnosť preto, lebo sa vykonáva v bežných podmienkach tohto sveta.

Kongregácia pre náuku viery –  Iuvenescit Ecclesia

• 2. Tak pred, ako aj po Druhom vatikánskom koncile vznikli mnohé cirkevné zoskupenia, ktoré predstavujú významný zdroj obnovy pre Cirkev i pre naliehavo potrebné „pastoračné a misijné obrátenie“ celého cirkevného života. K hodnote a bohatstvu všetkých tradičných zoskupení, ktoré charakterizujú ich vlastné špecifické ciele, ako aj inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života, sa pridávajú novšie skupiny, ktoré možno opísať ako združenia veriacich, cirkevné hnutia a nové komunity; nimi sa zaoberá tento dokument. Tieto zoskupenia nemožno chápať len ako nezávislé skupiny osôb, ktoré sledujú určitý spoločenský či náboženský cieľ. V cirkevnom prostredí sa odlišujú svojím charakterom „hnutia“, pretože sú veľmi dynamické, schopné urobiť evanjelium veľmi príťažlivým a ponúknuť kresťanský život s globálnou perspektívou, zahŕňajúcou všetky stránky ľudskej existencie. Združovanie sa veriacich do skupín, v ktorých intenzívne spoluprežívajú svoje kresťanstvo, s cieľom posilniť svoj život viery, nádeje a lásky, výstižne vyjadruje cirkevnú dynamiku ako tajomstvo spoločenstva pre poslanie a javí sa ako znak jednoty Cirkvi v Kristovi. V tomto zmysle cirkevné združenia vznikajúce zo spoločnej charizmy, smerujú ktomu, aby ich cieľom bol „všeobecný apoštolský cieľ Cirkvi“. Ztohto hľadiska združenia veriacich a nové spoločenstvá ponúkajú nové formy nasledovania Krista, v ktorých sa prehlbuje communio cum Dio a communio fidelium. Tým sa očarenie zo stretnutia s Pánom Ježišom a krása kresťanského života prežívaného v jeho celistvosti vnáša do nových spoločenských kontextov. V týchto zoskupeniach sa prejavuje aj osobitná forma misií a svedectva, zameraných na podporu a rozvoj živého vedomia o vlastnom kresťanskom povolaní, ako aj na stabilné postupy kresťanskej formácie a cesty evanjeliovej dokonalosti. V súlade s rozličnými charizmami sa na nich môžu podieľať veriaci v rôznom životnom stave (laici, vysvätení služobníci i zasvätené osoby), čo poukazuje na pestré bohatstvo cirkevného spoločenstva. Veľká schopnosť týchto zoskupení združovať ľudí je dôležitým dokladom toho, že Cirkev nerastie „z prozelytizmu“, ale na základe „príťažlivosti“ Obracajúc sa k predstaviteľom hnutí a nových spoločenstiev, Ján Pavol II. povedal, že v nich spoznáva Duchom Svätým vzbudenú „prozreteľnú odpoveď“9 na potrebu presvedčivo tlmočiť evanjelium celému svetu, sohľadom na významné transformačné procesy prebiehajúce na celosvetovej úrovni, často poznačené silne sekularizovanou kultúrou. Tento kvas Ducha „priniesol do života Cirkvi neočakávanú a niekedy priam výbušnú novosť“10. Ten istý pápež pripomenul, že pre všetky tieto cirkevné zoskupenia sa otvára čas „cirkevnej zrelosti“, ktorý predstavuje ich plné ocenenie a začlenenie „do miestnych cirkví a farností, a to stále v spoločenstve s pastiermi a v poslušnosti voči ich pokynom“11. Tieto nové zoskupenia, za ktoré je srdce Cirkvi naplnené radosťou a vďačnosťou, majú mať pozitívny vzťah k všetkým ostatným darom prítomným v cirkevnom živote.
• V dnešnej dobe sa javí ako zvlášť naliehavá úloha účinne tlmočiť evanjelium. Svätý Otec František vo svojej apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium pripomína, že „ak nás má niečo sväto znepokojovať a spôsobovať starosti nášmu svedomiu, potom to, že mnohí naši bratia žijú bez sily svetla a útechy z priateľstva Ježiša Krista; bez spoločenstva viery, ktoré ich zhromažďuje; bez horizontu zmyslu života“3. Pozvanie byť Cirkvou „ktorá vychádza”, nás vedie k tomu, aby sme celý kresťanský život nanovo pochopili na základe misijného kľúča.4 Úloha evanjelizovať sa týka všetkých oblastí Cirkvi: riadnej pastorácie, ohlasovania evanjelia tým, ktorí sa vzdali kresťanskej viery, a zvlášť tým, ktorí sa nikdy nedostali k Ježišovmu evanjeliu, alebo ho vždy odmietali.5 Pri plnení tejto úlohy, ktorá je nevyhnutnou súčasťou novej evanjelizácie, je viac ako inokedy potrebné uznať a oceniť mnohé charizmy, ktoré dokážu vzbudiť a živiť vieru Božieho ľudu.

• V živote spoločenstva je potrebné, aby bola sila Ducha Svätého, ktorá bola darovaná jednému, ďalej odovzdaná všetkým. Kto žije len pre seba, možno má nejakú charizmu, ale táto ostáva bez úžitku, keď ju necháva neaktívnu, pretože ju chová len v sebe“15. Pavol však nevylučuje, že by charizma mohla slúžiť len jednej osobe, ktorá ju dostala. To je prípad hovorenia jazykmi, ktorý sa z tohto hľadiska líši od daru prorokovania.16 Charizmy, ktoré sú na spoločný úžitok, tzv. charizmy slova (múdrosti, poznania, prorokovania, napomínania) alebo činu (moci, služby, riadenia), sú aj na osobný úžitok, pretože ich služba pre spoločné dobro podporuje rast v láske u tých, ktorí sú ich nositeľmi. V súvislosti s tým Pavol poznamenáva, že ak chýba láska, ani tie najvznešenejšie dary nebudú na úžitok osobe, ktorá ich dostala (porov. 1 Kor 13, 1 – 3).

• V niektorých textoch nachádzame zoznam chariziem, niekedy súhrnný (porov. 1 Pt 4, 10), inokedy podrobnejší (porov. 1 Kor 12, 8 – 10. 28 – 30; Rim 12, 6 – 8). Medzi menovanými charizmami sú jednak mimoriadne dary (uzdravovania, konania s mocou, rozličných jazykov) a riadne dary (vyučovania, služby, dobročinnosti), jednak služby na vedenie spoločenstva (porov. Ef 4, 11) a dary udeľované vkladaním rúk (porov. 1 Tim 4, 14; 2 Tim 1, 6). Nie je vždy jasné, či sú všetky tieto dary považované za „charizmy“ vo vlastnom zmysle. Mimoriadne dary spomínané opakovane v 1 Kor 12 – 14 totiž z neskorších textov vypadli; zoznam z Rim 12, 6 – 8 predkladá iba menej viditeľné dary, ktoré majú trvalý úžitok pre život kresťanskej komunity. Nijaký z týchto zoznamov si však nerobí nárok na úplnosť.

• Vzťah medzi osobným charakterom charizmy a možnosťou podieľať sa na nej poukazuje na rozhodujúci prvok jej dynamiky, pretože v cirkevnom spoločenstve je jednotlivec vždy vo vzťahu ku komunite.64 Charizmatické dary môžu v praxi vzbudzovať náklonnosť, blízkosť a duchovné príbuzenstvo, na ktorých sa charizmatické dedičstvo, počnúc osobou zakladateľa podieľa a prehlbuje, vďaka čomu vznikajú skutočné a pravé duchovné rodiny. Cirkevné zoskupenia vo svojich rôznych podobách takto predstavujú spoločne zdieľané charizmatické dary. Cirkevné hnutia a nové komunity sú dokladom toho, ako dokáže určitá pôvodná charizma združovať veriacich apomáha im naplno žiť vlastné kresťanské povolanie aich životný stav vslužbe cirkevnému poslaniu. Konkrétne historické formy spoločne prežívanej charizmy môžu byť rôzne. Preto je možné, že z pôvodnej zakladateľskej charizmy môžu vyrásť rôzne diela, ako ukazujú dejiny spirituality.

• a) V prvom rade treba uznať pozitívnu hodnotu rozličných chariziem, na základe ktorých sa spomedzi všetkých veriacich, povolaných prinášať plody sviatostnej milosti pod vedením legitímnych pastierov, formujú cirkevné zoskupenia, ktoré im umožňujú autenticky žiť a rozvíjať vlastné kresťanské povolanie.99 Tieto charizmatické dary pomáhajú veriacim prežívať v každodennom živote všeobecné kňazstvo Božieho ľudu. Veriaci, ako „Kristovi učeníci, zotrvávajúc v modlitbách a v spoločnej chvále Boha (porov. Sk 2, 42 – 47), majú dávať samých seba ako živú, svätú a Bohu milú obetu (porov. Rim 12, 1), majú všade na svete vydávať svedectvo o Kristovi a zdôvodňovať tým, ktorí ich o to požiadajú, nádej na večný život, ktorý nosia v sebe (porov. 1 Pt 3, 15)“.100 V línii týchto chariziem sa nachádzajú aj cirkevné skupiny, ktoré majú osobitný význam pre kresťanský život v manželstve a ktoré môžu účinne „povzbudzovať mládež i manželov, najmä nedávno zosobášených“, a „vychovávať k manželskému, spoločenskému a apoštolskému životu“.101 b) Aj vysväteným služobníkom môže príslušnosť k charizmatickému zoskupeniu pomôcť znovu objaviť zmysel vlastného krstu, ktorým sa stali Božími synmi, a tiež ich špecifického povolania a poslania. Veriaci, ktorý prijal kňazskú vysviacku, môže nájsť v niektorom cirkevnom zoskupení silu a pomoc pre poctivé plnenie požiadaviek svojej špecifickej služby tak vo vzťahu k celému Božiemu

Apoštolská exhortácia pápeža Jána Pavla II. – Christifideles Laici

• Aby sa všetky tieto farnosti stali živými kresťanskými spoločenstvami, musia sa dotyčné miestne autority starať o to, aby: a/ boli farské štruktúry prispôsobené situáciám s veľkou flexibilitou, ktorú umožňuje cirkevné právo predovšetkým podporovaním účasti laikov na pastoračnej zodpovednosti; b/ rástli malé bázové spoločenstvá, nazvané aj živé spoločenstvá, v ktorých veriaci vzájomne môžu hlásať Božie Slovo a môžu byť činnými v službe a v láske. Tieto spoločenstvá sú v spoločenstve so svojimi pastiermi opravdivými skonkrétneniami cirkevného communia a centrami evanjelizácie…”99

• V službe obnovenia farnosti a aby sa lepšie zaistila účinnosť ich iniciatív, majú sa podporovať aj inštitucionalizované formy spolupráce medzi rozličnými farnosťami jedného dekanátu.

Apoštolské zaangažovanie vo farnosti

• 27. Teraz si musíme bližšie všimnúť communio a účasť laikov na živote farnosti. Kvôli tomu sa musia znovu upozorniť všetci laici, muži a ženy, na opravdivo dôležité a povzbudzujúce slová Koncilu: “V rámci cirkevných pospolitostí” – tak to znie v Dekréte o apoštoláte laikov – “ich činnosť je natoľko potrebná, že bez nej by ani apoštolát duchovných pastierov zväčša nemohol dosiahnuť plnú účinnosť”.100 Toto zásadné tvrdenie sa musí chápať prirodzene vo svetle “communio-ekleziológie”: Pretože sú všetky služby a charizmy rôzne a komplementárne, sú všetky, zodpovedajúce svojmu druhu, potrebné pre rast Cirkvi.

• Laici musia byť stále viac presvedčení o zvláštnom význame apoštolského zaangažovania sa vo svojej farnosti. Koncil k tomu hovorí s celou svojou autoritou: “Farnosť je skvelým vzorom vospolného apoštolátu, lebo spája v jedno všetku ľudskú rozmanitosť, ktorá sa tam nachádza a zapája ju do cirkevnej všeobecnosti. Nech si laici navyknú pracovať vo farnosti v dôvernej jednote so svojimi kňazmi. Nech predkladajú cirkevnej vospolnosti vlastné i svetové problémy a otázky, týkajúce sa ľudského spasenia, aby ich spoločne skúmali a riešili.

Posynodálna apoštolská exhortácia Svätého Otca Františka – Christus Vivit

• 30. Tieto aspekty Ježišovho života môžu byť inšpiráciou pre každého mladého človeka, ktorý sa rozvíja a pripravuje na plnenie svojho poslania. To so sebou prináša dozrievanie vo vzťahu k nebeskému Otcovi, vo vedomí, že je jedným z členov rodiny a komunity, a v otvorenosti nechať sa naplniť Duchom a dať sa viesť k plneniu poslania, ktoré mu Boh zveruje, k plneniu svojho povolania. Nič z tohto všetkého by sa nemalo v pastorácii mladých ignorovať, aby sme nevytvárali projekty, ktoré odizolujú mladých od rodiny a sveta, alebo z nich urobia vybranú menšinu, chránenú od každej nákazy. Potrebujeme skôr projekty, ktoré ich budú posilňovať, sprevádzať a usmerňovať v stretnutí s druhými, vo veľkodušnej službe, v poslaní.

• 64. Po tomto pohľade na Božie slovo sa nemôžeme obmedziť na tvrdenie, že mladí sú budúcnosťou sveta: mladí sú prítomnosťou, obohacujú ju svojím prispením. Mladý človek už nie je dieťaťom; nachádza sa v životnom období, keď začína preberať rozličné zodpovednosti, spolu s dospelými sa podieľa na rozvoji rodiny, spoločnosti, Cirkvi.

• 65. Synoda uznala, že veriaci v Cirkvi nemajú vždy Ježišov postoj. Namiesto toho, aby mladých pozorne počúvali, „niekedy u nich prevažuje tendencia dávať vopred vyhotovené odpovede a pripravené recepty, čím neumožňujú, aby otázky mladých vyšli na povrch v ich novosti a aby veriaci z nich mohli pochopiť, k čomu ich mladí vyzývajú“.24 Keď však Cirkev zanechá strnulé schémy a otvorí sa ochotnému a pozornému počúvaniu mladých, táto empatia ju obohatí, pretože „umožní mladým ponúknuť komunite svoj prínos, pomôže jej získať citlivosť na nové veci a zvážiť nové otázky“.25

• 66. Dnes sme my dospelí vystavení pokušeniu vyhotovovať zoznam katastrof a chýb mladých dnešnej doby. Niekto nám možno zatlieska, pretože vyzeráme ako experti na určovanie negatívnych aspektov a nebezpečenstiev. Ale aký bude výsledok tohto postoja? Čoraz väčšia vzdialenosť, menšia blízkosť, menej vzájomnej pomoci.

• 98. Pred nami je úloha vykoreniť formy vykonávania autority, kde sa tieto formy zahniezďujú, a postaviť sa proti nedostatku zodpovednosti a transparentnosti, vinou ktorých sa v mnohých prípadoch môžu uplatňovať. Túžba ovládať druhých, nedostatok dialógu a transparentnosti, dvojaký život, duchovná prázdnota, ako aj psychologická krehkosť sú terénom, na ktorom sa darí mravnej skazenosti“.53 Klerikalizmus je trvalým pokušením u kňazov, ktorí si vysvetľujú „prijaté ministérium skôr ako vykonávanie moci než ako nezištnú a veľkodušnú službu, ktorú majú poskytovať. Vedie ich to považovať sa za skupinu, ktorá vlastní všetky odpovede a už nepotrebuje počúvať, ani sa nič učiť.“54 Klerikalizmus bezpochyby vystavuje zasvätené osoby riziku stratiť úctu k posvätnej a neodcudziteľnej hodnote každej osoby a jej slobody.  

• 110. Chcem ti však pripomenúť aj to, že „je veľmi ťažké bojovať proti svojej žiadostivosti a proti nástrahám a pokušeniam diabla a egoistického sveta, ak sme izolovaní. Ich bombardovanie je také silné, že ak sme príliš sami, ľahko nás zvedie a stratíme zmysel pre realitu, pre vnútornú jasnosť, a podľahneme“.62 Toto platí najmä pre mladých, pretože keď ste pospolu, máte obdivuhodnú silu. Keď sa oduševníte za spoločný život, budete schopní veľkých obiet pre druhých a pre komunitu. Izolácia vás však oslabuje a vystavuje najhorším druhom zla našich čias.

Evangelii Gaudium – Apoštolská exhortácia pápeža Františka

• 29. Ďalšie cirkevné inštitúcie, základné spoločenstvá a malé komunity, hnutia a iné formy asociácií sú bohatstvom Cirkvi, ktoré vzbudzuje Duch Svätý na evanjelizáciu všetkých sektorov a oblastí. Mnohokrát sprostredkujú nové evanjelizačné nadšenie a schopnosť dialógu so svetom, prostredníctvom ktorého sa Cirkev obnovuje. Je pre ne však veľmi prospešné, aby nestratili kontakt s rôznorodou realitou miestnej farnosti a aby sa ochotne začlenili do organickej pastorácie miestnej cirkvi.[29] Táto integrácia zabráni tomu, aby sa sústredili iba na jednu časť evanjelia alebo Cirkvi, alebo tomu, aby sa premenili na kočovníkov, ktorým chýbajú korene.

• 102. Laici, samozrejme, tvoria obrovskú väčšinu Božieho ľudu. K dispozícii je pre nich menšina: vysvätení služobníci. Povedomie o identite a službe laikov v Cirkvi vzrástlo. Máme množstvo laikov – aj keď stále nie dosť –,  ktorí majú hlboký zmysel pre spoločenstvo a sú skutočne verní úsiliu dobročinnej lásky, katechézy a oslavy viery.

• 106. Aj keď nie je vždy ľahké priblížiť sa mladým, v dvoch oblastiach sa podarilo dosiahnuť pokrok: v uvedomení si, že ich má evanjelizovať a vychovávať celé spoločenstvo, a v prijatí toho, že naliehavo potrebujú väčší priestor na realizáciu. Treba tiež uznať, že v súčasnom kontexte krízy angažovanosti a krízy spoločenských väzieb sú to často práve mladí, ktorí ponúkajú svoju solidárnu pomoc pri riešení problémov vo svete a ktorí sa angažujú rozličnými spôsobmi aktivizmu i dobrovoľníctva. Niektorí sa snažia mať účasť na živote Cirkvi, organizujú skupiny pomoci a rozličné misijné iniciatívy vo svojich diecézach alebo na iných miestach. Je krásne vidieť, že mladí sú „pouličnými kazateľmi viery“, šťastnými, že môžu zaniesť Krista do každej ulice, na každé námestie, na každý kraj sveta!

Dekrét o apoštoláte laikov

• Lebo apoštolská činnosť laikov, ktorá vyplýva priamo z ich kresťanského povolania, nesmie v Cirkvi nikdy chýbať. Samo Sväté písmo (porov. Sk 11, 19 – 21; 18, 26; Rim 16, 1 – 16; Flp 4, 3) podáva hojné dôkazy o tom, aká spontánna a plodná bola táto činnosť v prvotnej Cirkvi. Naše časy požadujú od laikov nemenšiu horlivosť, ba viac, súčasné okolnosti si vyžadujú, aby ich apoštolská činnosť bola ešte intenzívnejšia a rozsiahlejšia.

• 3. Laici majú povinnosť a právo apoštolovať práve pre svoje spojenie s Kristom ako Hlavou. Krstom boli totiž včlenení do Kristovho tajomného tela a birmovaním posilnení mocou Ducha Svätého, čím ich sám Pán určil na apoštolskú činnosť. Sú zasvätení, aby tvorili kráľovské kňazstvo a svätý národ (porov. 1 Pt 2, 9), aby všetkou svojou činnosťou prinášali duchovné obety a všade na svete vydávali svedectvo o Kristovi. Sviatosťami, najmä Eucharistiou, sa im dáva a živí ich láska, ktorá je akoby dušou celého apoštolátu6.

Cirkevné spoločenstvá

• 10. Keďže laici majú účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom poslaní, majú aktívny podiel na živote a činnosti Cirkvi. V rámci cirkevných spoločenstiev je ich činnosť natoľko potrebná, že bez nej by ani apoštolát duchovných pastierov zväčša nemohol dosiahnuť plnú účinnosť. Veď laici, ktorí majú naozaj apoštolského ducha, podľa vzoru tých mužov a žien, ktorí pomáhali Pavlovi pri šírení evanjelia (porov. Sk 18, 18 – 26; Rim 16, 3), dopĺňajú to, čo chýba ich bratom, a sú na posilnenie ducha tak duchovným pastierom, ako aj ostatnému veriacemu ľudu (porov. 1 Kor 16, 17 – 18). Źivení aktívnou účasťou na liturgickom živote svojho spoločenstva, starostlivo sa zúčastňujú i na jeho apoštolských podujatiach. Privádzajú do Cirkvi ľudí, ktorí sú azda od nej vzdialení. Obetavo spolupracujú na hlásaní Božieho slova, najmä vyučovaním katechizmu. Poskytnutím svojich skúseností sa pričiňujú o väčšiu účinnosť pastoračnej činnosti, ako aj o správu cirkevného majetku.

• Farnosť je skvelým vzorom komunitného apoštolátu, lebo spája všetky ľudské rozmanitosti, ktoré sa v nej nachádzajú, a začleňuje ich do univerzálnosti Cirkvi 17. Nech si laici zvyknú pracovať vo farnosti v dôvernej jednote so svojimi kňazmi Nech predkladajú cirkevnému spoločenstvu vlastné i svetové problémy a otázky týkajúce sa spásy ľudí, aby ich spoločne skúmali a riešili. Podľa svojich možností nech napomáhajú každé apoštolské a misijné podujatie svojej cirkevnej rodiny.

• Nech v sebe vytrvalo pestujú porozumenie pre diecézu, ktorej je farnosť akoby bunkou. Nech sú vždy ochotní na výzvu svojho dušpastiera zapojiť svoje sily aj do diecéznych podujatí. A aby vychádzali v ústrety potrebám miest i vidieka19, nech neobmedzia svoju spoluprácu len na farnosť alebo diecézu, ale nech sa ju snažia rozšíriť aj na medzifarskú, medzidiecéznu, celonárodnú i medzinárodnú oblasť, a to tým viac, že neprestajne rastúca migrácia obyvateľstva, rozvoj vzájomných stykov a ľahkosť komunikácie už nedovoľujú žiadnej časti obyvateľstva, aby zostala uzavretá sama do seba. Nech teda dbajú na potreby Božieho ľudu, rozídeného po celom svete. Nech prijmú za svoje najmä misijné diela a nech im poskytujú materiálnu, ba aj osobnú pomoc. Veď povinnosť a česť pre kresťanov vrátiť Bohu čiastku dobier, ktoré od neho dostali.

• 19. Medzi apoštolskými združeniami jestvuje veľká rozmanitosť30. Niektoré prijímajú na seba všeobecný apoštolský cieľ Cirkvi, iné majú za cieľ najmä evanjelizovať a posväcovať. ďalšie sa usilujú preniknúť kresťanským duchom časný poriadok, iné vydávajú svedectvo o Kristovi najmä skutkami milosrdenstva a lásky.
  Medzi týmito združeniami si zasluhujú pozornosť na prvom mieste tie, ktoré napomáhajú a zdôrazňujú čo najužšie spojenie medzi praktickým životom členov a ich vierou. Združenia nie sú samoúčelné, ale majú pomáhať Cirkvi plniť jej poslanie voči svetu. Ich apoštolská účinnosť závisí od ich zhody so zámermi Cirkvi, ako aj od kresťanského svedectva a ducha evanjelia jednotlivých členov i celého združenia.

• 22. V Cirkvi si zasluhujú osobitnú úctu a odporúčanie slobodní alebo v manželstve žijúci laici, ktorí natrvalo alebo dočasne dávajú svoje profesionálne schopnosti do služieb ustanovizní a ich podujatí. Cirkev má veľkú radosť z toho, že čoraz viac vzrastá počet laikov, ktorí stoja v službách apoštolských združení a apoštolských diel vo svojich krajinách alebo na medzinárodnom poli, a zvlášť v katolíckych spoločenstvách misijných území alebo novozaložených miestnych cirkví. 

• Pastieri Cirkvi nech prijímajú týchto laikov s ochotným a vďačným srdcom a nech dbajú na to, aby ich životné podmienky čo najviac zodpovedali požiadavkám spravodlivosti, rovnoprávnosti a lásky, najmä čo sa týka dôstojného živobytia pre nich a pre ich rodiny, a aby sa im dostalo potrebného vzdelania, duchovnej posily a povzbudenia.

• 25. Biskupi, správcovia farností a ostatní kňazi diecézneho i rehoľného duchovenstva nech nezabúdajú, že všetci veriaci spoločne, tak duchovní, ako aj laici, majú právo a povinnosť apoštolovať a že pri výstavbe Cirkvi i laici majú svoje vlastné úlohy37. Preto nech s laikmi bratsky spolupracujú v Cirkvi a pre Cirkev a nech sa o nich zvlášť starajú pri ich apoštolských aktivitách38. 

• Nech sa starostlivo vyberú súci a vhodne formovaní kňazi, aby mali osobitnú starostlivosť o laikov v ich apoštolských prácach39. Tí, čo sa tejto službe venujú z poverenia hierarchie, sú vo svojej pastoračnej činnosti jej reprezentantmi. Nech teda, vždy verní duchu a učeniu Cirkvi, podporujú vhodné kontakty medzi laikmi a hierarchiou. Nech obetavo udržiavajú duchovný život a apoštolský cit katolíckych združení, ktoré im boli zverené. Svojimi múdrymi radami nech pomáhajú ich apoštolskej činnosti a podporujú ich podujatia. V stálom dialógu s laikmi nech pozorne skúmajú, ako zvýšiť účinnosť apoštolskej činnosti. Nech upevňujú ducha jednoty v združení samom, ako aj medzi ním a inými združeniami.

• Napokon nech rehoľné osoby, bratia i sestry, majú v úcte apoštolské diela laikov. Nech sa ochotne, podľa ducha a pravidiel svojich inštitútov venujú zveľaďovaniu laických diel40; nech sa usilujú podporovať, napomáhať a doplňovať prácu kňazov.

• Aj školy, kolégiá a iné katolícke výchovné zariadenia majú pomáhať mládeži katolícky zmýšľať a apoštolsky pracovať. Ak sa mládeži tejto výchovy nedostáva, pretože spomenuté školy nenavštevuje alebo pre inú príčinu, tým väčšmi sa majú o ňu starať rodičia, duchovní pastieri a apoštolské združenia. Učitelia a vychovávatelia – ktorí svojím povolaním a úradom výborným spôsobom vykonávajú apoštolát laikov – nech majú potrebné vzdelanie a nech ovládajú pedagogické umenie, aby mohli účinne poskytovať túto formáciu. 

• Takisto laické skupiny a združenia, ktoré majú za cieľ apoštolát alebo iné nadprirodzené ciele, majú v rámci svojho poslania a svojich možností horlivo a vytrvalo napomáhať výchovu k apoštolátu 48. Ony sú často normálnou cestou vhodnej prípravy na apoštolát. V nich sa totiž poskytuje teoretická, duchovná a praktická formácia. Ich členovia v malých skupinách spolu hodnotia metódy a účinky svojej apoštolskej činnosti a konfrontujú svoj každodenný spôsob života s duchom evanjelia. 

• Túto výchovu treba usporiadať tak, aby sa bral do úvahy celý apoštolát laikov, ktorý sa má vykonávať nielen na samotných stretnutiach skupín združení, ale za každých okolností v celom, najmä profesijnom a spoločenskom živote. Okrem toho každý sa má aktívne pripravovať na apoštolát aj sám, čo je zvlášť naliehavé v zrelom veku. Veď s pribúdaním veku sa myseľ stáva otvorenejšou, takže každý môže dôkladnejšie poznať talenty, ktorými Boh obdaroval jeho ducha, a účinnejšie uplatňovať charizmy, ktorých sa mu dostalo od Ducha Svätého na dobro bratov.

• 33. Posvätný koncil teda naliehavo prosí v Pánu všetkých laikov, aby ochotne, veľkodušne a s otvoreným srdcom odpovedali na Kristov hlas, ktorý ich práve teraz volá so zvýšenou nástojčivosťou, i na podnety Ducha Svätého. Najmä mladší nech prijmú túto výzvu s nadšením a veľkoryso vo vedomí, že sa vzťahuje na nich. Lebo sám Pán prostredníctvom tohto posvätného cirkevného snemu opätovne volá všetkých laikov, aby sa čoraz tesnejšie zomkýnali okolo neho a zúčastňovali sa na jeho spasiteľnom poslaní, aby pokladali jeho záujmy za svoje vlastné (porov. Flp 2, 5). On ich znovu posiela do každého mesta a všade tam, kam sa sám chystá ísť (porov. Lk 10, 1), aby sa mu stali spolupracovníkmi v rozmanitých podobách a spôsoboch jediného apoštolátu Cirkvi, ktorý treba ustavične prispôsobovať novým, aktuálnym potrebám. Nech teda ustavične veľkodušne pracujú na Pánovom diele s vedomím, že ich námaha v Pánu nie je daromná (porov. 1 Kor 15, 58).

• Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tomto dekréte, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.

• Link na reláciu TV Lux